Svedectvo: Spomienky 2.svetovej vojny

Autor: Veronika Ferková | 29.3.2012 o 17:32 | (upravené 29.3.2012 o 18:44) Karma článku: 7,04 | Prečítané:  1254x

Každý z nás má spomienky. Niektoré si často pripomíname a pri spomienke na nich sa usmejeme. Iné by sme najradšej vymazali z pamäte a tvárili sa, že nikdy neboli skutočnosťou. Práve také sú aj spomienky na vojnu. Sú tažké. Aj keď som sa narodila veľa rokov po vojne, z rozprávania ľudí, ktorí pocítili krutosť vojny som si o nej vytvorila predstavu. Možno sa pýtate: ,,Ako si niekto môže pamätať udalosti spred viac ako šesťdesiatich rokov?“ Ale práve takéto veci sa vám vryjú do pamäte na celý život. Pre mnohých je ťažké rozprávať o nich a preto som dvojnásobne rada, že sa mi podarilo získať svedectvo ženy, ktorá vojnu prežial ako dieťa. Tu je jeden z mnohých príbehov vojny.

Rozpráva žena, ktorá prežila vojnu...

Písal sa rok 1944. Správy o vojne boli všade. No našťastie, do našej obce, do Hrubova vojna ešte neprenikla.

V auguste som bola s mamou na poli, keď sa na nebi zjavili znaky, ktoré vyzerali ako čierne rebríky. Mama mi vtedy povedala, že je to znamenie. Povedala, že to je znamenie blížiacej sa vojny. A mala pravdu. Zrazu k nám začali prichádzať partizáni a skrývali sa v lesoch, neskôr v škole. Prichádzali k nám ľudia z okolitých obcí, lebo si mysleli, že tu budú v bezpečí. V obci žili aj Židia. Keď zistili, že prichádzajú Nemci začali utekať a meniť si mená, aby ich nespoznali a nechytili.

Nastal október. Jedného dňa sa mama vybrala do kostola a otec pásol kravy. Muži sa vtedy museli schovávať, aby ich nechytili Nemci. Ja som ostala so sestrou doma. Hrali sme sa. Mala som vtedy iba päť rokov. Zrazu prileteli nemecké lietadlá a začali bombardovať obec. So setrou sme boli samé doma a veľmi sme sa zľakli. Utekali sme k susedovi, ktorý bol doma a s ním sme sa skryli do kríkov, aby nás nenašli. Nemci zhodili bombu na kostol, no netrafili. Bomba spadla asi  o 100 metrov ďalej. Keď sme so susedom utekali, v sade sme nechali naše kabáty. Mama, ktorá bežala domov a uvidela sestrin ružový kabát začala plakať. Myslela si totiž, že nás chytili. Napokon nás našla a schovala sa spolu s nami. Ľudia sa schovávali v lesoch, pivniciach a kríkoch, len aby ich nikto nenašiel. Neskôr miestny farár vyhlásil, aby všetci opustili obec, lebo sa ju chytajú vypáliť.

So sestrou a mamou sme sa ponáhľali s ostatnými ľuďmi. Nestihli sme si zbaliť nič, žiadne oblečenie ani jedlo. Každý z nás plakal a nik nevedel, čo s nami bude. Nemci nás hnali až do Oľky. Otec prišiel domov neskoro večer, ale doma nikoho nenašiel. Nemci mu povedali, kam sme išli. Otec stihol vziať z domu päť upečených chlebov.

v Oľke Nemci zobrali všetkých chlapov a oddelili ich od žien a detí. Chceli ich všetkých zastreliť. Niektorý z nemeckých vojakov sa za nich prihovoril a tak ich začali len vypočúvať. Jednu noc sme spali vonku a na druhý deň sme pokračovali až do Brestova. Z Brestova sme sa pozerali na náš milovaný Hrubov, ktorý bol v plameňoch. Nemci ho vypálili.

Dostali sme sa až na Pod Čičvu, kde deti a ženy zavreli do maštale a chlapov chceli znova postrieľať. Opäť sa však za nich prihovoril jeden z nemeckých vojakov a tak ich ušetrili. Museli však kopať zákopy pre vojakov. V ďalešej obci sa nášmu otcovi podarilo nájsť nám príbytok u gazdu, ktoý bol však skúpy a nechcel nám nič dať.

V januári sme savrátli naspäť, pretože nemecké vojská odišli. V dedine sme našli len popol a mŕtve telá. Z celej obce zostalo len päť domov, škola a kostol. V jednom dome žilo aj desať rodín. Naša rodina žila v dome, kde bolo ďalších osem rodín. Vtedy sa mi narodila sestra, ktorá však zomrela pre zlé podmienky.

Na jar nám otec postavil malý, dočasný drevený dom v ktorm sme žili. V máji sa skončila vojna, no ľudia sa ešte veľmi dlho trápili.

Aj toto svedectvo mi ukázalo, aká krutá vojna v skutočnosti bola. Svedectov nám dá lepší pohľad na minulosť, ako tisíce obrázkov a textov v učebniciach. Ľudia len veľmi ťažko spomínajú na časy vojny, ktorá tak hlboko zasiahla do ich životov. Pri počúvaní svedectva som si neraz vzdychla pri pomyslení na to, aký jednoduché sú naše žvoty v porovnaní so životmi našimi starými rodičmi, ktorí museli neraz prežívať bez jedla, vody. Ako veľmi trpeli pri pohľade na ich zomierajúcich blízkych. Skúsme si všetci vziať ponaučenie z tohto svedectva a vážme si každú maličkosť, ktorú máme, aj keď ju pokladáme za samozrjemosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?